Minulý týždeň som sa zúčastnila na webinári známeho českého špeciálneho pedagóga a rodinného terapeuta Jiřího Haldu. Témou bola komunikácia s deťmi. Hlboko sa ma dotkla myšlienka, že od dospelých sa v komunikácii s deťmi predpokladá, že budú nad vecou, že budú tí bystrejší, tí múdrejší a keď v rodine niekto stráca nervy, tak by to nikdy nemal byť dospelák. Prednášajúci tiež hovoril o tom, že my či chceme alebo nie, v našej výchove zrkadlíme to, čo sme zažívali vo výchove s našimi rodičmi. Takže i keď napríklad nechcem kričať na deti, pretože to nepokladám za správne, napriek tomu občas kričím, lebo som sama v detstve takúto výchovu zažila.
Prišla som na to, že keď kričím na deti, získam akurát tak to, že ony kričia na mňa alebo na súrodencov. Jiří Halda hovorí, že kričať na deti by sme mali len v situácii, ktorá ohrozuje ich život. Napríklad vybehnú na cestu, kde jazdia autá. Ale ako zmeniť svoj štýl komunikácie, keď si to niekedy ani neuvedomujem a už kričím?
Prvou zásadou je uvedomiť si, čo je zlé a určiť, ako by sme chceli situáciu zmeniť – poviem si: Nechcem kričať na svoje deti!
V druhom kroku sa ospravedlním deťom, že som na ne kričala.
Posledný, tretí krok spočíva v tom, že sa s nimi porozprávam v pokoji.
Ako sa teda rozprávať v pokoji?
Každý má svoj spôsob nadobúdania vnútorného pokoja, keď ho niečo alebo niekto rozhnevá. Ak nie, je potrebné si ho nájsť. Mne pomáha na chvíľu sa zastaviť, pozorovať situáciu, spýtať sa na nejasnosti, nereagovať krikom na krik, ale postaviť sa k veci ako dospelý zrelý človek, schopný komunikácie na úrovni. Pýtam sa, ako by to mohlo dieťa vyriešiť alebo ako by som mu mohla pomôcť ja.
Prakticky to vyzerá asi takto:
Dieťa sa rozhnevalo a začalo nahlas kričať a plakať.
Ja sa zastavím, nerozhnevám sa hneď, pretože kričí. Pozorujem, čo sa deje.
Vidím, že sa syn na niečo hnevá a že kričí.
Spýtam sa, čo sa mu stalo.
Povie mi, že mu brat vzal hračku.
Nereagujem na brata, nech mu ju vráti, ani sama iniciatívne nevytrhnem hračku z ruky brata, ale: Spýtam sa ho, ako by to mohol vyriešiť.
Povie, že by to mohol povedať bratovi, že sa s tým hral, či by mu to mohol vrátiť.
Dieťa ide za bratom a vyrieši si to s ním.
Veľakrát som reagovala v komunikácii s deťmi ako ďalšie dieťa. Nechala som sa vtiahnuť do hnevu, kriku, riešila som ich problémy za nich. Niekedy veľmi podobne ako moji rodičia. Ani oni to nevedeli inak. Avšak prišla som na to, že ja ako rodič tu nie som na to, aby som riešila problémy detí za ne, ale aby som ich naučila vyriešiť si svoje problémy, aby sa vedeli dohodnúť, aby sa naučili nereagovať hnevom, ale pokojom. A toto je moja úloha. Som vďačná, že ma výchova buduje a pomáha mi osobnostne dozrieť v oblastiach, ktoré som sa predtým nenaučila zvládať. Povzbudzuje ma to k tomu, aby som sa sama naučila reagovať v pokoji, neriešiť veci za druhých.
Je to ťažká práca na sebavýchove, zmena prichádza len pomaly a postupne. Rada sa riadim citátom z Biblie:
„Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila.” (Hebr 12,11)
Už si teda nemyslím, že len ja vychovávam moje deti, ale aj ja mám byť vychovávaná a pracovať na sebavýchove.