Život je dar, ktorý dostaneme v deň, keď sme počatí. Na jeho užívanie máme obmedzený čas – kým sa prirodzene skončí smrťou. Avšak na smrť sa nemyslí tak ľahko ako na život. V tejto dobe, keď tak veľa ľudí zomiera, sa so smrťou a stratou aj blízkych ľudí stretávame akosi často. Je to príležitosť o nej premýšľať a naučiť sa s ňou vyrovnať.
Pred dvoma rokmi diagnostikovali môjmu tatinovi rakovinu. Prognóza bola jasná – ostáva mu niekoľko mesiacov života. Ja som mala vtedy dve malé deti. Timko mal dva a pol roka a Samko mal v tom čase skoro rôčik. Môj tatino bol človek, ktorý miloval svoje vnúčatá. Ak mohol, chodil za nimi každý deň. Rád sa s nimi hrával, čítal im knižky, brával ich von a vyrábal im hračky z dreva. Timko mal s dedkom veľmi blízky vzťah. Bol to jeho dede.
V čase keď sme sa dozvedeli, že tatino má len obmedzený čas tu na zemi, ktorý sa rýchlo kráti, som veľa rozmýšľala nad tým, ako seba a deti pripraviť na to, čo príde. Vnímala som, že Timko si s dedem vybudoval vzťah plný lásky. Myslím, že každé dieťa je plné vrúcnosti voči ľuďom, ktorých má rado. Porozmýšľala som nad tým a rozhodla som sa, že sa budem s Timkom rozprávať o tom, čo je to choroba, čo je to smrť a čo bude po smrti. Nebolo to pre mňa jednoduché. Sama som totiž bola v situácii, s ktorou som sa ťažko vyrovnávala. No chcela som byť k Timkovi úprimná, a teda som mu v čase dedeho choroby hovorila o tom, že dedko je chorý, onedlho zomrie a pôjde do nebíčka. Hovorila som mu aj o tom, že som z toho smutná, ale verím, že v nebi sa s dedkom ešte raz stretneme. A niekedy som sa aj rozplakala. Timko videl, že som smutná, ale prijal to tak, ako to bolo. Myslím si, že deti vedia prežívať smútok a aj plakať. Podľa mňa je dobré, aby videli dospelých prežívať svoje pocity aj navonok.
S odstupom času vidím, že vyjadrenie smútku a rozhovory o tom, že dedko zomrie, mňa aj deti pripravili na prijatie toho, čo malo prísť. Krátko po Vianociach nás dedko opustil. Odchádzal zmierený. V pokoji. Niekoľko dní pred tým sme už vedeli, že koniec je nablízku a prišli sme sa s dedkom rozlúčiť. Timko mal možnosť povedať dedkovi, ako ho má rád. Dať mu pusinku a vystískať sa. Mal vtedy tri roky.
Uvažovali sme, či deti patria na pohreb. Pohreb je veľmi smutná udalosť, ľudia plačú, je ponurá a bolestná atmosféra. Avšak mne pripadalo veľmi dôležité, aby malo naše dieťa možnosť byť pri tom, ako sa s dedkom lúčime, ako ho pri svätej omši odprevádzame do neba. Preto sme Timkovi vysvetlili dopredu, že dedko zomrel, bude v truhle (ktorá bola zavretá), že počas svätej omše ho môžeme odprevadiť do neba a že potom ho pochováme.
Keď sme prišli do kostola, Timko sa ma pýtal, či truhla je raketa. On si to tak predstavil a hovoril, že dedko letí na rakete do neba. Mal svoje chápanie, ktoré ma celkom pobavilo, ale vnímala som, že vďaka tomu, že sme ho na to pripravili a vzali ho so sebou, mal možnosť prijať odchod dedeho, mal čas smútiť s nami a vyrovnali sme sa s tým spoločne.
Na kare sme zavesili fotky dedeho s rodinou, s deťmi, s vnúčatami a spomínali sme na krásne chvíle. Myslím, že aj to, že boli deti prítomné na kare, bolo pre rodinu a blízkych ako taký záblesk slnka v búrke.
To, že deťom vysvetľujeme čo je smrť, aj nám samým dáva príležitosť zaoberať sa ňou, zamýšľať sa, meniť svoj postoj, vyrovnávať sa so stratou – pozerať sa iným pohľadom, prijať smrť možno inak ako dovtedy, možno sa smrti bojíme, možno sme sa s ňou až tak blízko nestretli, bola nám “cudzia” – a keď nad ňou rozmýšľame, stretáme sa s ňou, hľadáme odpovede (možno je niekedy fajn vyhľadať aj pomoc odborníka – psychológa / kňaza). Takto máme šancu aj našim deťom dať správny základ, aby smrť nevnímali ako niečo hrozné, nepríjemné, beznádejné. Sme pre nich prvými sprievodcami v prežívaní smútku a bolesti.
Preto vás chcem pozvať úprimne sa s deťmi rozprávať o smrti ako súčasti života a k spoločnému prežívaniu smútku. Stáva sa to dobrým základom pochopenia a vyjadrenia emócií u detí a slúži na dozrievanie osobnosti.