Zažili ste taký deň s deťmi, keď ste si povedali: „Kedy už budem mať konečne pokoj? Kedy už moja domácnosť nebude vyzerať ako po výbuchu?“
Keď sa mi narodil druhý syn Samuel, prvý Timotej mal vtedy jeden a pol roka. Prvý polrok som niekedy nevedela, čo si s nimi počať. Naraz naplniť potreby dvoch malých detí a pritom nezabudnúť na seba, manžela, domácnosť… zdalo sa mi to nesplniteľné.
Timko je veľmi energický chlapec. Samko bol vždy veľký pohoďák, ktorému sa však nechcelo vôbec spávať. Každý je originál a má svoje potreby. A ja tiež. Prežila som veľa dní, keď som už na obed snívala o tom ako bude večer a ja budem môcť ísť spať. Dlho som uvažovala, ako celý tento chaos s deťmi zvládnuť.
Prišla som na niekoľko vecí, ktoré mi fungovali. Prvou zásadou bol režim. Snažila som sa vytvoriť systém, ktorý by nám vyhovoval. Timko vstával o 6:00, Samko asi o hodinku neskôr. Timko sa ráno vedel zahrať chvíľku sám, tak som v tom čase spravila raňajky, dala bielizeň do práčky, navarila jednoduchý obed.
Keď sa Samko zobudil a napapal, už to zväčša začalo u nás vrieť. Timko začal pobehovať, skákať po gauči a mne zasvietila kontrolka, že treba ísť vonku. Takže či bolo pekne alebo pršalo, obliekli sme sa do každého počasia a išli sme o 8:00 von. Vonku sa Timko vybehal a my sme sa mohli vrátiť po dvoch hodinách domov, kde sa už dokázal zahrať celkom pokojne, kým ja som sa venovala dojčeniu a prebaľovaniu. Spolu sme sa naobedovali a prišiel čas poobedného spánku. V čase, keď Timko spal, som sa venovala Samkovi. Keď sa Samko unavil, tak som ho uspala a pomaly sa zobudil Timko, ktorému som sa mohla tiež povenovať, keďže Samko spal. A potom? Išli sme opäť von alebo ku kamarátom. Vnímala som, že pohyb vonku a čas s kamarátmi boli najlepšou náplňou dňa. Keď sme sa vrátili, nachystali sme večeru a to už bol doma manžel, ktorý mi veľmi veľa pomáhal.
V tomto režime sme plus-mínus fungovali každý deň a postupne sa mi to zdalo zvládnuteľnejšie. Deti však vždy vyžadujú značnú flexibilitu. Niekedy som mala pocit, že keď sme začali mať pravidelný režim, prišla nejaká zmena a museli sme sa opäť prispôsobiť, ale vždy mi prináša pokoj, keď máme aspoň aký-taký systém.
Chlapci sú teraz vo veku troch a piatich rokov a neustále sa učíme budovať si pokojný domov. Pomáhajú nám v tom zásady a pravidlá. Zaužívané postupy, ktoré neustále dookola opakujeme aj tisíckrát, sa stávajú pre deti upokojujúcimi, vedia čo príde, čo bude nasledovať a to ich vedie k poriadku a pokoju.
Napríklad:
Prídeme z vonku – bundu si zavesia na háčik, ktorý majú primerane vysoko, aby dočiahli, topánky si vyzujú a dajú na miesto, kde patria topánky, čiapku a šál si dajú do skrinky – všetko má svoje miesto a deti sa vedia obslúžiť samy. Potom nasleduje umytie rúk, po ktorom sa môžu ísť hrať.
Idem kakať – deti majú na záchode schodíky, ktoré si vedia samy dať na záchod, vykonajú čo treba, použijú toaleťák, spláchnu, vyčistia záchod kefou, môžu nastriekať osviežovač, upracú schodíky, umyjú si ruky, zhasnú, ak zasvietili, zatvoria dvere.
Toto sú dva príklady postupov, ktoré ich dookola učíme, a musím povedať, že to Timko už hravo zvládne sám, Samkovi ešte niekedy pomáhame. Mne to prináša pokoj, lebo viem, že čo sa naučia, na čo si zvyknú teraz, to budú pekne využívať aj v budúcnosti.
Veľa inšpirácie aktuálne čerpám od českých psychológov Mareka Hermana a Jiřího Haldu, ktorí vo svojej knihe Jsi tam, brácho? na strane 25 píšu: „Pravidelný denní rytmus je pro dítě zdánlivě nenápadným, ale silným zdrojom pocitu bezpečí.“ A je mojou veľkou túžbou, aby sme sa u nás doma cítili bezpečne.
Režim, pravidelnosť, zásady a pravidlá sú pre nás kľúčom k pokoju a pohode u nás doma. O niektorých zásadách a pravidlách budem písať podrobnejšie aj nabudúce.
PS: Najvtipnejšie chvíle sú, keď Timko alebo Samko upozornia nás rodičov, že sme niečo zabudli… 🙂 to patrí k tomu, my vychovávame ich a oni nám nastavujú zrkadlo.